Dubček v každom z nás

V deň 42 výročia vstupu okupantov na územie bývalého Československa naša poloilegálna skupinka si dovoľuje skromnou vsuvkou vsunúť pár myšlienok pár ľudom na popremýšľanie veriac, že to môže mať zmysel aspoň pre hoc aj jedného jedinca čítajúceho toto.

Vymeniac v tento smutný deň české pivo zo šariša za ruskú vodku sme sa socialisticky jednohlasne zhodli v retrospektíve histórie z nášho uhla pohľadu na nasledovnom:

1. súdruh Dubček bol úplne obyčajný človek, ktorý sa zhodou viac náhod a okolností ako jeho líderských schopností ocitol v čele komunistickej strany.
2. súdruh Dubček bol komunista
3. každý kto prežil aspoň časť života v socialistickom Československu s nostalgiou spomína na mlieko za dve koruny, pivo za 3 kačky, súdruhov Dubčeka, Biľaka a Husáka. Už len máloktorí si spomínajú na tých z jáchymova a iných zastrelených na západnej hranici
4. súdruh Dubček bol slaboch. Nepostavil sa proti okupácii ako skutočný vodca, neurobil nič veľké aby vyburcoval občanov BOJOVAŤ PROTI OKUPANTOM. Podpísal tzv. pelendrekový zákon, bol odídený za veľvyslanca do Turecka, a nakoniec ho aj vyššie menovaní spolusoudruzi poslali do hentam. Ešte ani potom nepochopil, kde je SEVER a „až do dôchodku v roku 1985 pracoval ako technicko-hospodársky pracovník Západoslovenských štátnych lesov“. Neskončil po roku 1968 ani v base, ani na západe, ani nič. Čakal a čakal v lesoch. Nakoniec sa dočkal „rehabilitácie“, ak tých pár funkcií po novembri 89, ktoré dostal môžeme nazvať „rehabilitáciou“. Jeho život skončil po banálnej dopravnej nehode. Paradox jeho smrti len potvrdzuje, že A. Dubček bol simple man a nie vodca. Skutoční vodcovia totiž umierajú napr. na syfilis, vlastnou zbraňou, zbraňou vraha, na povraze alebo pri havárii lietadla. Automobilová dopravná nehoda je taká, sorry ale nie je to neúcta k nebožtíkovi, ale je to taká banálna smrť akou zomrie každý deň iks ľudí. Možno na ňu zomriem aj ja alebo Vy.
5. Nuž ale nie o smrti sme chceli, hoc v ten august 1968 pár skutočných BOJOVNÍKOV za SLOBODU umrelo /Týmto prosíme všetkých nielen čítajúcich toto, aby si aspoň chvíľkou možno aj popremýšľania a zamyslenia sa, vzdali ÚCTU a PIETU týmto obetiam okupantov /

V každom z nás je totiž kus Dubčeka. Človeka ktorý čaká, nevie čo bude a kam sa to vlastne dostal, je neistý, nechce riskovať, ak je to nutné pre tzv. vyššie dobro sklopí uši, rýchlo zabúda a verí, že aj iní zabúdajú.

Ide len o to v akej miere sú v každom z nás tieto vlastnosti, tzn. ich veľkosť a v ich vzájomný pomer.

A preto trvalo 40 rokov, kým padol socializmus a preto trvá 20 rokov partokracia na Slovensku.

A lepšie bude až keď väčšina spoločnosti pochopí, že Mašínovci neboli vrahovia ale skutoční bojovníci proti komunizmu a keď povstanú skutoční BOJOVNÍCI, ktorí aj nás slabých budú viesť. Viesť však nie tam, kde nás viedli súdruh Lenin a kde stál súdruh Dubček, ale tam, kde sloboda človeka a jeho individualita prirodzene a nenásilne progresujú celú spoločnosť.

21. august 1968 sa proste udial ako rozhodnutie MOCNÝCH, tak ako nasledovala hanebná rezignácia SLABÝCH a SLABOCHOV.

Hanbou nie je umrieť v boji. Hanbou je nevstať, nepovstať, nebojovať za niečo veľké a aj preto sme skončili tam kde sme: v svete pretvárky, faloše, konzumu, honby za mamonom a skutočná sila osobnosti človeka sa pomaly ale isto rozvára v kaši vzájomných kompromisov a popierania vlastného ja pre TO.

Takže sme si dali poslednú ruskú vodcovskú rundu a idzeme spac.

Zatím teda, ibaže by nás v noci 21. augusta zobudil toten šaľený jano na tankoch.